Keď ľudí súdime nemáme čas ich milovať

Je to tak – alebo miluješ, alebo súdiš, posudzuješ, hodnotíš…

Vždy máme na výber len z dvoch možností:

  • Alebo strach,
  • alebo láska.

Ja volím lásku.

Bez podmienok.

Milovať človeka môžeme aj s jeho “chybami”.

V detstve, aj mladosti som to mala tak, že rodičia (a nielen oni) mi prejavovali lásku tým, že ma “opravovali”.

Namiesto pochvaly (za čokoľvek), som dostala ironickú otázku alebo dobre mienenú radu, ako mám niečo ešte opraviť, vylepšiť.

Čo v preklade pre mňa znamenalo – nie je to dobré…nie si dosť dobrá.

Milión príkladov by som mohla napísať. A mnohé z nich ti budú pripomínať tvoje skúsenosti, príhody, spomienky.

  • Doniesla som zo školy dvojku. “A prečo nebola jednotka?”… alebo horšia varianta “To si už vážne tak blbá, že zase dvojka?”
  • Doniesla som jednotku. “A prečo si v tom diktáte urobila tú jednu zbytočnú chybu?”
  • Ušila som si nohavice. Waaau, JA sama som si dokázala ušiť nohavice! “A prečo je tento švík takto nakrivo?”
  • Obliekla som si šaty, v ktorých som sa cítila byť krásna. “A to chceš ísť v tomto počasí v šatách?”

Pamätáš?

Možno si zažil(a) úplne rovnaké situácie, len v bledomodrom kabátiku, možno podobné…

Rodičia nás milovali. Avšak namiesto pochvaly, pohladenia, objatia, sa nás snažili “vylepšiť”. Bol to ich spôsob lásky a pochvaly.

Zanechal v nás pocit NDD (nie si dosť …dobrá, múdra, krásna…).

Nevedeli inak. Aj oni boli milovaní rovnakým spôsobom. Boli presvedčení, že robia pre nás to najlepšie. Že takto nás najlepšie vystroja do života.

Nehovorím, že všetci to mali takto. Ale 90% našej socíkovskej generácie áno. Preto dnes máme tooooľko tých NDD. Lenže my už vieme, že to NEmysleli zle.

Že toto bol prejav ich lásky. My už tomu rozumieme a vieme zastaviť tú špirálu, ktorá sa prenášala z generácie na generáciu.

My už máme moc NErobiť to ani svojim deťom, ani nikomu inému.

Stačí prestať opravovať “nedokonalosti” a zamerať sa na to, čo je dobré. Osloviť, pochváliť, oceniť to, čo sa podarilo.

Takto skôr docielime dokonca aj zlepšenie tých menej vydarených vecí. Pretože ak začneme dávať pozornosť tomu, čo je dobré, ono to začne rásť… a ten druhý sám príde na to, čo by sa ešte dalo vylepšiť a urobí to.

Pretože bude vedieť, že za toto zase dostane pochvalu a ocenenie, a to my všetci radi, že?

Tak kašlime na súdenie a milujme! To stačí.

Všetkých ľudí, zvieratá, veci, udalosti.

Sú presne také aké majú byť a presne také sú hodné lásky.

S láskou

Miriam

V škole hrou pre dospelákov sa naučíte veci, ktoré vás v škole NEnaučili a potrebujete ich pre radostný život v láske a hojnosti. Cesta vedie tadiaľto

Čo o nej hovoria tí, čo už vyskúšali jej účinky?

Samé príjemnosti 🙂

“Ďakujem Ti veľmi pekne za vedenie, za to ako mi s citom pomáhaš odhaľovať, čo potrebujem poliečiť v sebe. Už som bola na tejto ceste, takto s vedením mi to ide ľahšie. Sama som sa strácala a veľakrát som nevedela spracovať to ťažké, čo som nachádzala a vzdala som to, v obave, že ma to bude príliš bolieť a nezvládnem to.”

Janka V.

Miriam Štolfová
Autorka a "riaditeľka" Školy hrou pre dospelákov. Blogerka, youtuberka, lektorka osobného rozvoja.

Učí ľudí veci, ktoré sa v škole NEnaučili a sú potrebné k šťastnému životu v láske, mieri a hojnosti. Viac o Miriam tu: miriamstolfova.sk.

Ako si na tom s intuíciou?

Komentáre