Zázračný liek na nevyliečiteľné choroby

Viezli ma na kresle chodbami okresnej nemocnice.

Kam? – pýtala sa jedna sestra druhej.

– Snáď nie na jednolôžkovú izbu, skôr na tú päťku, nie? Znekľudnila som sa. Prečo mám byť na izbe s piatimi lôžkami, keď môžem byť na samostatnom?

Sestry na mňa pozreli s tak neskrývaným súcitom, že ma to udivilo. Až neskôr som zistila, že na samostatnú izbu dávali umierajúce, aby ostatné ušetrili pohľade na ne.

– Doktor povedal na jednolôžkovú izbu, opakovala jedna zo sestier. To ma upokojilo. A keď som potom ležala v posteli, bola som so všetkým úplne zmierená.

Už len preto, že som nikam nemusela ísť, nikomu som nič nedlžala a všetka moja zodpovednosť klesla na nulu.

Cítila som podivnú odťažitosť od sveta okolo seba a bolo mi úplne jedno, čo sa v ňom deje. Nikto a nič ma nezaujímalo.

Získala som právo na odpočinok. A to bolo dobré. Zostala som sama so sebou, so svojou dušou, so svojím životom.

Ja a iba ja. Problémy, náhlenie a dôležité otázky sa ocitli stranou.

Všetok ten zhon za niečím okamžitým sa zdal byť tak nevýznamný v porovnaní s Večnosťou, Životom a Smrťou, s tým neznámym, čo čaká tam, za nebytím..

Lenže zrazu sa okolo začal vzdúvať skutočný život.

Bolo to tak krásne: ranný spev vtákov, slnečné lúče šplhajúce po stene nad posteľou, zlaté lístie na strome pred oknom, tmavomodré jesenné nebo, vzdialený šum prebúdzajúceho sa mesta, trúbenie áut, uponáhľané klepkanie podpätkov na asfalte, šuchot padajúceho lístia..

Panebože, ako úžasný je život! A ja som to pochopila až teraz.. Tak nech, – povedala som si, – ale pochopila som to. Mám ešte pár dní, aby som si života užila a mala ho rada.

Pocity slobody a šťastia si žiadali priechod, a tak som sa obrátila k Bohu – veď ten už mi teraz bol najbližšie zo všetkých.

Bože, – radovala som sa. – ďakujem ti, že si mi dal možnosť pochopiť, ako krásny je život a zamilovať si ho.

Aj keď až pred smrťou, ale spoznala som, ako krásne je žiť!

Napĺňal ma pocit tichého šťastia, slobody a akési vyzváňajúce výšky. Svet zvonil a žiaril zlatým svetlom božej lásky. Cítila som mohutné vlny jej energie. Zdalo sa mi, že tá láska je pevná a zároveň mäkká a priezračná, ako vlna v oceáne.

Zaplnila všetok priestor dookola, aj vzduch bol zrazu ťažší a dostával sa horšie do pľúc. Vtekala do nich ako pomalá pulzujúca energia. Zdalo sa mi, že všetko, čo vidím, sa vypĺňa tým zlatým svetlom a energiou.

Milovala som!

Samostatná izba, diagnóza akútnej leukémie a lekársky konštatovaná nezvratnosť stavu mali svoje výhody. K umierajúcim pustili kedykoľvek každého. Prichádzali zástupy trúchliacich príbuzných.

Chápala som ich situáciu: o čom sa dá hovoriť s umierajúcim? Ktorý navyše svoj stav pozná. Ich skormútené tváre boli až na smiech.

Radovala som sa: keby som ich tak mohla ešte všetkých vidieť! Zo všetkého najviac na svete sa mi chcelo podeliť sa s nimi o lásku k životu. Vari človek môže nebyť z toho poznania šťastný?

Rozveseľovala som príbuzných i priateľov ako len som mohla. Rozprávala som im anekdoty a historky zo života. Všetci sa sláva bohu chichotali a lúčenie prebiehalo v atmosfére radosti a spokojnosti.

Zhruba tak tretí deň ma ležanie omrzelo a začala som sa prechádzať po izbe a vysedávať pri okne. Raz ma takto zastihla lekárka a nahnevala sa, že nesmiem vstávať.

Úprimne som sa tomu čudovala:

– Zmení sa tým snáď niečo?

– Nie, – zrozpačitela lekárka.

– Ale chodiť proste nesmiete.

– Ale prečo?

– Veď máte výsledky ako nebožtík…Podľa nich by ste už nemali ani žiť a vy tu vstávate!

Ubehlo maximum, ktoré mi bolo stanovené – štyri dni. Ale ja som neumierala a s chuťou som jedla šunku a banány. Bolo mi dobre.

Zato lekárke nie. Nič nechápala.

Výsledky sa nijako nemenili, krv som mala sotva ružovú, ale ja som začala chodiť do haly na televíziu. Lekárky mi bolo ľúto. Moja láska k životu si ale žiadala radosť ľudí okolo.

– Pani doktorka, a aké výsledky by som teda mala podľa vás mať?

– … aspoň takéto. Rýchlo na akýsi lístok načmárala nejaká písmená a čísla. Ničomu z toho som nerozumela, ale pozorne som si to prečítala.

Lekárka si niečo hundrala pod nos a odišla. O deviatej ráno vrazila do mojej izby:

– Ako to robíte?

– Prosím? Čo ako robím?

– Tie výsledky! Sú presne také, aké som vám napísala!

– Ako to mám vedieť? Je v tom snáď nejaký rozdiel?

Presťahovali ma na päťlôžkovú izbu. Príbuzní sa všetci už rozlúčili a nechodili za mnou. Ostatné ženské v izbe ležali a pozerali do steny, zamračene a mlčky a aktívne umierali. Vydržala som to tri hodiny.

Moja láska k životu začala naberať dych. Bolo treba okamžite niečo urobiť. Vytiahla som spod postele melón, rozkrájala ho a hlasno som oznámila prítomným:

– Melón potláča nevoľnosť po chemoterapiách.

Izbou sa niesla vôňa čerstvého snehu. K stolu sa neisto vydali moje susedky.

– Je to pravda? Fakt potláča nevoľnosť?

– Jasné, potvrdila som s prevahou znalca. – V melónoch sa jeden nevyzná, pomyslela som si pri tom.

– Veru, prešlo to, – potvrdila tá, čo ležala pri okne a chodila o barlách.

– A mňa … mňa tiež, – radostne potvrdili ostatné.

– Bodaj, – kývala som spokojne v odpoveď. – Bodaj nie, už som to zažila.

– A poznáte tento vtip?

O druhej v noci do našej izby nazrela nahnevaná sestra:

– Tak už toho chechtania nechajte! Celé poschodie kvôli vám nespí!

Za tri dni ma lekárka nerozhodne požiadala:

– Nemohli by sme vás presunúť do inej izby?

– A prečo?

– No, viete, u vás sa stav všetkých zlepšil. Ale vedľa je to samý ťažký prípad.

– Nie! – kričali moje spolupacientky. – My ju nepustíme!

A nepustili. Zato do našej izby začali chodiť pacienti z tých susedných. Posedieť, porozprávať, zasmiať sa. Vedela som, prečo.

V našej izbe totiž žila Láska k životu. Obklopila každého zlatistou vlnou a všetci sa razom cítili v pokoji a v pohode.

Zvlášť sa mi páčilo dievča asi šestnásťročná, s bielou šatkou na hlave. Tuhé nemocničné plátno šatke trčalo na všetky strany a ona sa trochu podobala zajačikovi.

Mala nádor lymfatických uzlín. Najskôr to vyzeralo, že sa snáď nevie usmievať.

Ale za týždeň som videla, ako čarovný je jej nesmelý úsmev. Keď nám povedala, že lieky konečne zabrali a doktor hovorí o uzdravení, oslávili sme to.

Na stole stáli fľaše s kefírom. To nás rýchlo rozparádilo a začali sme tancovať.

Hluk prilákal lekára, ktorý mal službu:

– Teda, slúžim tú tridsať rokov, ale niečo podobné som ešte nevidel! – vyhlásil užasnuto. Smiali sme sa ešte dlho šokovanému výrazu jeho tváre. Bolo nám dobre.

Čítala som knižky, pozerala sa z okna, rozprávala sa so susedkami, prechádzala sa po chodbe a všetko, čo som videla, som tak milovala! Knihu, kompót, pacientku na susednej posteli, auto na dvore, starý strom.

Pichali mi vitamíny. Niečo mi pichať museli. Lekárka so mnou skoro nehovorila, len sa nejako divne pozerala stranou, keď ma stretla na chodbe. A za tri týždne mi ticho povedala:

– Hemoglobín máte dvadsať jednotiek nad normou zdravého človeka. Už nie je potrebné ho zvyšovať.

Zdalo sa, že sa na mňa pre čosi hnevá. Vyzeralo to, že si pomýlila diagnózu, lenže to nebolo možné a ona to vedela. Raz mi povedala:

– Nedokážem prísť na vašu diagnózu. Uzdravujete sa, hoci vás nikto nelieči. To jednoducho nie je možné.

– No a čo to teda je? – pýtala som sa.

– To stále neviem, – odpovedala potichu a odišla.

Keď ma prepúšťali, povedala mi úprimne:

– Je mi naozaj ľúto, že nás opúšťate. Je tu toľko ťažkých prípadov..

Z našej izby prepustili všetkých. A celkovo sa na oddelení v tomto mesiaci úmrtnosť znížila o tridsať percent. Život išiel ďalej. Len môj pohľad naň sa zmenil. Zdalo sa mi, že som sa na svet začala pozerať viac zhora.

Preto sa mi zmenila mierka toho, čo sa deje. A zmysel života bol zrazu tak prostý a tak dostupný!

Treba sa skrátka naučiť milovať a tvoje možnosti sú potom absolútne neobmedzené. Všetky želania sa splnia, keď ich dokážeš vysloviť s láskou. Prestaneš klamať a závidieť, prestaneš sa cítiť ukrivdený a prestaneš ľuďom priať niečo zlé.

Tak jednoduché a tak zložité to je. Je pravda, že Boh je Láska. Len je potrebné včas si to uvedomit.?

Tento príbeh koluje internetom už mega dlho. Nájdete ho na rôznych weboch, no autora som nedokázala vypátrať.

Ak náhodu viete, kto je autom, napíšte do komentu, nech ho uvedieme aj s odkazom na jeho stránky.

Úžasný príbeh, že?

Treba milovať.

Tak milujte!

Milí moji, viac inšpirácie a každodenné vedenie smerom k láske, šťastiu, hojnosti nájdete v školičke. Držím vám miesto v prvej lavici ?

S láskou

Miriam

V škole hrou pre dospelákov sa naučíte veci, ktoré vás v škole NEnaučili a potrebujete ich pre šťastný život. Celý rok 2024 ideme v školičke tému hojnosť  a prosperita.

Aby ste aj vy žili v takej hojnosti všetkého druhu, akú si len viete predstaviť.  Do Školy hojnosti tadiaľto

Čo o nej hovoria tí, čo už vyskúšali jej účinky?

Samé príjemnosti ?

“Ďakujem Ti veľmi pekne za vedenie, za to ako mi s citom pomáhaš odhaľovať, čo potrebujem poliečiť v sebe. Už som bola na tejto ceste, takto s vedením mi to ide ľahšie. Sama som sa strácala a veľakrát som nevedela spracovať to ťažké, čo som nachádzala a vzdala som to, v obave, že ma to bude príliš bolieť a nezvládnem to.”

Janka V.