Kráčať životom ľahko a radostne niekedy ide ako po masle, človek si pripadá ako víla tancujúca na lupienkoch kvetov s úsmevom od ucha k uchu. A niekedy…. nie a nie urobiť krok dopredu. Stojíme zaseknutí a napriek všetkým snahám to nejde a nejde. Alebo ešte horšie – urobíš jeden krok dopredu a hneď ťa šupne o dva dozadu. Poznáš to?
Každý to tak niekedy máme. Aj tie najvedomejšie ženy a muži. Niekedy viac, niekedy menej.
Čo teda robiť, aby sme tancovali čo najčastejšie a cúvali len zriedka?
K akémukoľvek posunu je potrebná veľká dávka trpezlivosti. Bez nej to nejde. Je dôležité strážiť sa a uvedomovať si ju. Každá situácia bude tvojim učiteľom trpezlivosti.
Nie je sklamanie – len ďalšia skúška trpezlivosti. Ešte neprišiel ten správny čas. Pusť to a obráť pozornosť inam. Je dôležitá SEBEDISCIPLÍNA, bez nej to bohužiaľ nepôjde.
Budeš sa stále vracať v skúškach späť, kým sa ju nenaučíš. Stráž sa a uvedomuj si ju. Situácia bude tvojim učiteľom trpezlivosti. Nevzdávaj to, ale zároveň nerob nič na silu.
Pochváľ sa za pozitívny pokrok, za akýkoľvek úspech. Ale každý deň sa pochváľ. Pokojne si to na začiatku píš, zoznam dodáva sebavedomie a sebauvedomenie a vlastnú hodnotu.
Neustále máš pocit, že niečo musíš.
Celý tvoj život je naplnený týmto silným programom.
Aj to môže byť dôsledkom onoho MUSÍM. Zamysli sa nad tým, kedy v minulosti ťa tak silno tento program ovplyvnil.
Možno si často počúvala svojich rodičov, čo všetko oni musia, aj to, že musíš ty. A čo keby si začala tým, že budeš slovo MUSÍM pomaly vo svojom slovníku zamieňať za slovo DOVOĽUJEM SI A MÔŽEM?
A dovolila si ono slovo MUSÍM z neho vynechávať? Dovolila si NEMUSIEŤ? Dovolila si neuvariť teplú večeru a namiesto toho si objednať pizzu?
Dovolila si miesto upratovania vziať si peknú knihu, ľahnúť si a čítať si? Dovolila si povedať šéfovi, že ti nie je dobre? Dovolila si kamarátke zrušiť dnešnú návštevu, pretože sa ti nechce?
Dovolila si byť sama sebou?
Ver, že ti nič neutečie. Práve naopak. Načerpáš energiu a bude sa ti oveľa ľahšie pokračovať v tom, čo si chcela urobiť. Alebo naopak zistíš, že to nakoniec vôbec robiť nemusíš, pretože samo vyplynie iné riešenie a iná cesta.
Uvidíš, že keď na seba nebudeš tlačiť, pôjde ti všetko ľahšie a ľahšie. Tvoje vnútro bude mať pocit, že nemusí a nie je tak pod tlakom. O to lepšie sa ti bude žiť.
„Únava, nedostatok odpočinku“. Odpočinok nie je leňošenie, ale činnosť. Je to potreba, ktorá je potrebná.
To, že chceš mať všetko pod kontrolou, znamená, že nedôveruješ svojmu okoliu a situáciám. Z toho vyplýva, že ty sama si nedôveruješ.
Pýtaj sa sáma seba:
Prečo si nedôverujem?
A odkiaľ tento program pramení?
Je možné, že ty sama na seba kladieš vysoké nároky a napriek tomu všetko je to len zásterka preto, že si neveríš?
Že všetko musí byť podľa teba, pretože to nikto neurobí lepšie ako ty?
Možno je za tým strach. Strach, že nie si dosť dobrá. Strach vedieť veci a situácie pustiť a nechať ich plynúť. Strach, že zlyhám.
Je možné, že si tento program prevzala od svojich rodičov. Možno už v detstve sa k tebe správali s nedôveru. Preniesli na teba svoj strach. Strach, že sa ti niečo stane. Strach, že spadneš, že budeš chorá. Že, niečo nezvládneš.
Možno na teba väčšinu svojich strachov preniesla tvoja mamička, keď si bola v jej lone. Takže väčšina strachov nemusí byť tvojich.
Prejdi si so zavretými očami spomienky na tieto situácie.
Akonáhle sa rozpomenieš na tieto chvíle, budeš vedieť, odkiaľ tvoje programy kontroly a nedôvery pochádzajú a lepšie sa ti bude s nimi pracovať.
Od detstva nás učili pomáhať druhým. To je v poriadku. Ale čo keď, pomáhame príliš alebo sa potom ľutujeme, že sa nám to nevracia. A potom hovoríme: „Za dobrotu na žobrotu!“
Niekedy je tej pomoci príliš a očakávania určitej vďaky tiež. Prečo to robíme? Čo očakávame? Že nás druhí budú viac chváliť? Budú nás mať viac radi? Že budeme viac užitoční aj na úkor svojho zdravia?
Poznám veľa ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, väčšina z nich ochorela na rakovinu. Ich okolie sa divilo: „Tak dobrý a úžasný človek! Prečo práve on? Veď každému pomáhal/a! Pre svoje deti a rodinu by aj dýchal/a!“
Áno a tu sú odpovede. Títo ľudia žili viac pre druhých, než pre seba, rozdali sa, viac dávali, než nedostávali, mnohým sa snažili zavďačiť a urobili by pre druhých čokoľvek.
Zabúdali však na seba a zvolili si cestu určitej sebadeštrukcie. Okolie pre nich znamenalo viac ako oni sami pre seba. A aktivovali týmto procesom napr. rakovinové bunky.
Jednak by sme mali pomáhať len tam, kde je o to požiadané a pokiaľ chceme pomáhať za každú cenu, mali by sme sa zamyslieť, prečo to robíme.
Nesúvisí tento spasiteľský syndróm so skrytými pocitmi viny alebo s pocitmi zavďačiť sa? Ja vám pomôžem a vy ma za to majte radi?
Rako – VINA – všímaš si to slovo?
Mali by sme začať od seba. Najskôr pomôcť sebe, až potom môžeme pomáhať ostatným. Akonáhle si k sebe vybuduješ zdravú seba-úctu, seba-hodnotu a seba-dôveru, spasiteľské syndrómy sa vytratia.
Už od detstva nás viedli k tomu, aby sme svoje emócie nedávali von.
Možno si počúvala frázy ako:
Neplač, buď chlap..
Také pekné dievčatko neplače..
Chováš sa hystericky..
Neplač, lebo ti pridám..
A presne tam môže byť zakopaný pes. Je to o tom, dovoliť si ich. Skús dať emóciám voľný priebeh. NEbojt sa ich pomenovávať. NEmáš sa za čo hanbiť.
Ak budeš emócie a pocity potláčať, budeš nielen naštvaná na svet okolo seba, ale vznikne vnútorné napätie a výkyvy nálad, ktoré časom môžu viesť k chorobám určitých orgánov. Pokojne si dovoľ emócie vypúšťať v pravidelných dávkach.
NEboj sa zraniteľnosti. Práve v zraniteľnosti je sila.
S tým úzko súvisí naučiť sa žiadať o pomoc.
„No a čo, že sa cítim zle?“ „No a čo, že som unavená?“ „No a čo, že som dnes naštvaná a podráždená?“ Neboj sa týchto emócií. Priznaj ich. Dovoľ si ich.
Akonáhle si ich dovolíš, príde úľava. Zároveň ich aj prijmeš a ony sa postupne samy rozvoľnia a nebudú už tak extrémne.
Dovoľ si prejaviť svoje emócie a zraniteľnosť.
Ak máš tendenciu viniť seba, svoje okolie, deti, partnera alebo rodičov z rôznych nezdarov, vypovedá to o tom, že si neprijala za svoj život plnú zodpovednosť.
Nie sme len telo, sme duša, ktorá má telo a práve tá duša si pred príchodom na tento svet vybrala určitú cestu.
Naše duše vedeli, do akých pomerov sa narodia a aké životné úlohy ich čakajú, a to preto, aby sa mohli posunúť na svojej ceste k vyššiemu uvedomeniu.
Viem, že mnohé životné situácie sú neľahké. Ale nič sa nedeje len tak.
Pýtaj sa sama seba, prečo to robím? Prečo očakávam, že ma budú druhí chváliť, podporovať a mať radi? Sama v sebe by si mala naplniť nádobu podpory, pochvaly, sebalásky a sebadôvery.
Akonáhle tak urobíš, nebudeš mať potreby očakávaní a prejavov vďaky.
Neočakávaj nič. Pokús sa ponechať veciam aj situáciám voľný priebeh. Čím viac bojuješ, vytváraš protitlak a prestane sa ti dariť vo všetkých smeroch. Akonáhle veci aj situácia pustíš, prestaneš očakávať, veci sa dajú do pohybu.
Ak sa naučíš ďakovať, aj za situácie, ktoré nie sú práve ľahké, vesmír ťa vždy odmení. Životné skúšky nás totiž učia hlbšej pokore, ktorá je veľmi dôležitá.
Nevieme komunikovať. Nevieme otvorene hovoriť a myslíme si, že ten druhý vie, čo chceme. Väčšina žien si myslí, že by mal ich partner automaticky vedieť, na čo ony myslia, čo po ňom chcú alebo by si priali.
Omyl. Páni premýšľajú inak ako ženy. Keď sa spýtatš muža, na čo myslí a on odpovie, že na nič, v drvivej väčšine naozaj myslí na nič. To by sme sa mali od mužov učiť.
Vypnúť hlavu, prestať myslieť a nehľadať problém tam, kde nie je. My ženy sme totiž na toto špecialistky. Muži nie sú veštcami, takže sa spoliehať na to, že nám budú čítať myšlienky a robiť to, čo nám na očiach uvidia, je ďalší zo ženských omylov.
Naučiť sa veci pomenovávať, jednoducho a stručne, naučiť sa muža žiadať o pomoc a nespoliehať sa na to, že tak sám urobí. Následne vzniká vo vzťahoch napätie, žena mlčí, muž sa čuduje, žena kričí a muž nechápe prečo.
Takže milé ženy, naučte sa so svojimi náprotivkami hovoriť, otvorene, bez okolkov a kudrliniek, nehovorte veľa a zbytočne, to chlapov príliš ubíja, a žiadajte ich o pomoc, opäť jednoducho a stručne. A hlavne, prestaň príliš myslieť.
Čokoľvek povieš, je vystrelený šíp, ktorý letí a tvorí. Tým, čo hovoríš, tvoríš vlastnú realitu, svoj vlastný život.
Tebe sa zdajú normálne výroky: „TO JE STRAŠNE KRÁSNE“ a „TO JE HROZNE HEZKÉ“?
Ty si myslíš, že hovoríš niečo pekné, ale ty tým v podstate privolávaš STRACH. Ako môžeš teda spájať krásu so strachom?
Vyslovila si kliatbu, v ktorej vzývaš strach a privolávaš ho do svojho života. Alebo v druhom prípade vzývaš hrôzu.
Maj na pamäti, že tebou vyrieknuté slová, môžu stáť nielen za tvojim ÚSPECHOM, ale aj NEZDAROM. Tvoríš slovom, hrešíš slovom. Skús to nerobiť a budeš prekvapená, ako sa ti zmení život.
Nemáme radi, keď nám niekto klame. Prečo je to tak? Prečo priťahujeme do svojich životov klamára? Nebude to tým, že klameme sami sebe a druhí nám tú našu neúprimnosť ukazujú navonok?
Klameme sami sebe a klameme si navzájom. Bojíme sa hovoriť pravdu. Prečo? Pretože sa bojíme, že nás naše okolie nebude mať rado. Tiež, že nás odsúdi.
Prečo? Mohlo sa stať, že kedykoľvek sme ako deti hovorili pravdu, boli sme za to potrestané, takže pre nás bolo jednoduchšie klamať. Tiež sme sa báli, že nebudeme za našu pravdu prijaté.
Alebo sme počúvali: „Nehovor to otcovi, pretože by sa hneval.“ „To kamarátom nehovor, nemuseli by ťa pochopiť.“ „To im nehovor, odsúdia ťa za to.“
Boli sme vychovávaní v klamstve. Báli sme sa trestu. Máme strach z odmietnutia.
Dovoľme si teda žiť v pravde. Aj za cenu, že nás ostatných neprijmú alebo nás odsúdia. Aj za cenu, že nás nebudú mať radi.
Dovoľme si sami sebe neklamať a byť sami sebou. Nebojme sa prekonávať tieto hranice.
Jedine tak sa môžeme vrátiť k svojim pravdám.
Skús stíšiť svoj hlas. Veľakrát hovoríme len preto, aby nebolo trápne ticho alebo aby sa niečo povedalo. Avšak to vedie nielen k úbytkom energie, ale aj k tomu, že nepočujeme svoje vnútro, svoj vnútorný hlas, intuíciu.
Akonáhle budeš menej hovoriť a viac počúvať a pozorovať, veci aj situácia sa okolo teba začnú meniť a ty začneš skutočne žiť. To isté platí o odsudzovaní, kritike, hodnotení a posudzovaní.
Prečo ohovárame a kritizujeme druhých? Nie je to preto, že nie sme sami so sebou spokojní? Keďže ak by sme boli, nemali by sme tendencie čokoľvek hodnotiť a kritizovať.
Ak odsudzujeme druhých, odsudzujeme aj seba.
Lezie ti niekto na nervy, máš tendencie určitého človeka v sebe riešiť, pretože ti na ňom vadí veľa vecí? Vcíť sa do neho, buď vnímavejšia, nikdy nepoznáme celý príbeh a ľahké je rýchlo druhého odsúdiť a vracať mu negáciu negácií.
Nikdy nevieme, čo si ten dotyčný v sebe rieši, aké mal detstvo, čo si so sebou nesie z minulosti. Pokiaľ nám na niekom niečo vadí, je to preto, že nám iba ukazuje navonok to, čo v sebe nemáme spracované. Je to tzv. zrkadlenie.
Veľa ľudí máva nedefinovateľné pocity viny. Koľkokrát ani nevedia, prečo tieto pocity majú. Vinia sa, že nie sú dosť dobrí, že zlyhávajú a mohli by robiť viac atď.
Alebo si nie sú vôbec vedomí, že sa vinia. Dospejú k tomuto poznaniu, až vtedy, keď sa im opakujú stále neúspechy.
Je ľahšie odpustiť druhým, ale odpustiť sáma sebe býva ťažké. To je dlhší proces, mnohokrát to nejde hneď.
A ďalšia otázka je: Chceme to vôbec? Chceme si odpustiť?
Pokiaľ pochopíš súvislosti a hĺbku svojho konania, pochopíš, že vina v podstate neexistuje, pretože všetko vo vesmíre je dokonalé a chyby, ktorých sa dopúšťaš, sú len tvojim výplodom strachu a obmedzení a predovšetkým sú tvojimi učiteľmi.
Ako môže niekto povedať, že ťa pozná veľmi dobre, ak nie lepšie ako ty sama? A mala by si robiť to, a ono, pretože dotyčný vie, čo je pre teba najlepšie?
Ako môžeme vedieť, čo je pre naše deti to najlepšie? Ako si tým môžeme byť takí istí, keď sami koľkokrát nevieme, čo je pre nás to najlepšie?
A robíme pre seba teda to najlepšie? Sme vo výsledku toho snaženia naozaj šťastní?
Máme tendencie sa porovnávať s druhými. Stále nechápeme, že sme každý originál. Že to, čo je dobré pre teba, nemusí byť dobré pre mňa. Že môj zážitok nebude rovnaký ako ten tvoj. Že každý prežíva inak. Každý cítime inak.
Kto to v nás zakorenil? Rodičia, známi, škola? Porovnávanie, porovnávanie a dokazovanie.
A k čomu to vedie? Že nie sme sami sebou. Že nežijeme svoj vlastný príbeh. Ale príbeh našich rodičov, našich priateľov, alebo seriálových postáv.
Skúsis si vybaviť, kedy si prestala byť sama sebou? A aká si bola, než si ním prestala byť? A kto teda skutočne si a čí príbeh naozaj žiješ?
Je dôležité vedieť vypnúť, vypnúť myseľ. Buď sa zamestnať nejakou činnosťou alebo si zameditovať. A ak by sa ti predsa len naháňali myšlienky v hlave, tak ich zažeň a namiesto toho sa venuj uvedomeniam seba samého a svojej existencie.
Len mysli na to, že si, že žiješ. Práve v tomto tele.
Minulosť môže byť pripomenutá len preto, aby sme si z nej vzali ponaučenie. Nevraciame sa k nej a netreba ju za sebou ťahať. Pitvať sa v nej sa nevypláca.
Dva dni nedokážeme zmeniť. Včerajšok a zajtrajšok. Máme len dnešok. Dnešok je dar.
„Uviaznutie v minulosti a strach z budúcnosti“. Človek neustále rieši minulosť a utápa sa v nej, má strach z budúcnosti a žije v neistote miesto v prítomnom okamihu.
Trpíme strachmi a úzkosťami a tie majú za úlohu viesť nás cestou stredu. Odpútať sa od minulosti a nelipnúť na budúcnosti.
Môže ti v tom tiež pomôcť technika TERAZ. Pusti si meditačnú hudbu a sústreď sa na svoj dych. Dýchaj iba bruškom. Ako by si mala v brušku balónik, ktorý nafukuješ a vyfukuješ. Najskôr len dýchaj.
Následne pri každom výdychu povedz TERAZ. Zo začiatku dýchaj v krátkych intervaloch. Nezabudni pri každom výdychu povedať slovo TERAZ. Po chvíli sa dych začne predlžovať a zároveň sa tvoje vnútro bude upokojovať.
Slovo TERAZ ťa bude udržiavať v prítomnom okamihu a dych tiež. Toto je cvičenie, ktoré by bolo dobré praktizovať každý deň nielen v kľudovom režime, ale môžeš ho časom dávať do praxe kedykoľvek to ucítiš.
Keď sa budeš cítiť pod tlakom, nervózna, netrpezlivá, či ťa zhon tvojich myšlienok bude vyčerpávať. Trénuj a praktizuj, uvidíš, že to prinesie svoje výsledky.
„Zlý a povrchný dych“. Zlé a plytké dýchanie spôsobuje zhromažďovanie energie. Strach sa rozpúšťa správnym, hlbokým dychom.
Máme problém sa rozhodnúť. Uč sa načúvať svojmu vnútru. Vyberám si z dvoch možností. Predstavím si jednu možnosť a ak je môj vnútorný pocit v hrudi pokojný, hrejivý a cítim sa dobre, je voľba správna.
Ak cítim tlak, napätie a nepokoj, nie je to, to správne. Hlava pôjde proti srdcu a rovnako sa rozhodne sa pre možnosť druhú.
Robím to na silu, nedarí sa mi, rúca sa mi to, po čom som túžila, a moja hlava rozhodla. Po čase zistím, že som mala svoje vnútro vypočuť. Nevyčítaj si to! Sú to lekcie, na ktorých sa učíš a čerpáš z nich.
Možno sa čuduješ, čo má spoločné duševný rozvoj s pitným režimom. Čudovala by si sa, ale mnohé. Zabúdame na svoje telo a na to, že naša bytosť je z veľkej časti tvorená práve vodou.
Bunky, nedostatkom vody zosychajú a hromadí sa v nich všetok odpad. Bunky sa nemôžu obnovovať, čistiť a regenerovať. Sú v depresii a ty tiež.
Daj telu napiť a odmení sa ti. Každý druhý človek sa sťažuje na bolesť hlavy a migrény, hľadá inde, namiesto toho, aby siahol priamo k zdroju. Vode.
S láskou
Miriam
(Spracované podľa moje-pravdy.cz)
V škole hrou pre dospelákov sa naučíte veci, ktoré vás v škole NEnaučili a potrebujete ich pre šťastný život. Celý rok 2024 ideme v školičke tému hojnosť a prosperita.
Aby ste aj vy žili v takej hojnosti všetkého druhu, akú si len viete predstaviť. Do Školy hojnosti tadiaľto
Čo o nej hovoria tí, čo už vyskúšali jej účinky?
Samé príjemnosti ?
“Ďakujem Ti veľmi pekne za vedenie, za to ako mi s citom pomáhaš odhaľovať, čo potrebujem poliečiť v sebe. Už som bola na tejto ceste, takto s vedením mi to ide ľahšie. Sama som sa strácala a veľakrát som nevedela spracovať to ťažké, čo som nachádzala a vzdala som to, v obave, že ma to bude príliš bolieť a nezvládnem to.”
Janka V.