#ENERGIE Telo vie, srdce vie, hlava NEvie

Kráčala som bosá. V úplnom tichu. Septembrovou horou.

Lepšie povedané horskou cestičkou. Sem-tam výmoľ, sem-tam kameň, vetvička, sem-tam mäkká tráva. Bolo to príjemné. Veľmi príjemné. Neuveriteľne príjemné. Fakt!

Neverila by som, keby nezažijem..

Užívala som si to doslova celým telom, srdcom, dušou. Celým človekom.

Nie od začiatku. Až po chvíli..

• Až po 20.-30. minútach chôdze.

• Až vtedy, keď odišli všetky strachy a plne som sa sústredila na pôdu pod nohami a zároveň na smer, ktorým mám ísť. (Ten mi určovala šatka. Ja som držala koniec, začiatok mala v ruke kamarátka a viedla ma.)

• Až vtedy, keď som dokázala plne sústrediť pozornosť a začala dôverovať – sebe, aj tomu, kto ma vedie… hoci som bola “slepá”.

Jaaaaaj, toto som ešte nenapísala – ešte jeden podstatný fakt:

Na očiach som mala šatku previazanú cez zatvorené oči tak, aby som mala pocit úplnej tmy

Aby som očami vôbec, ale vôbec nič nevidela. Aby som “videla” len pomocou tela (kože – hmatu) a vnútorného zraku.

Bola som “SLEPÁ” a napriek tomu som “VIDELA” oveľa lepšie, ako keby som mala otvorené oči. 

Až vtedy, keď hlava dokázala prijať fakt, že:

• ten, čo ma vedie, vidí celú krajinu (celý obraz) a vie, kade ma má viesť

• ten, čo ma vedie, ma vedie správnym smerom do vytýčeného cieľa

• ten, čo ma vedie, mi chce len dobre a ja mu absolútne dôverujem,

• ja mám schopnosť prejsť túto cestu bez poranenia nôh, hoci sú bosé.

Až vtedy som si to užívala. Doslova VÁŠNIVO UŽÍVALA.

Poviete si – ŠIALENSTVO!

Do hory sa NEchodí naboso. Každý predsa vie, že je to NEbezpečné, NEzodpovedné, NEsprávne  – číha tam tooooľko prekážok a nebezpečenstva.

Tak viete čo?

Blbosť! Figu borovú!

To si len hlava myslí. To len vírusy / získané programy v našich mysliach “vedia”, že je to NEvhodné. Aj moja hlava si to na začiatku cesty myslela. Bola presvedčená o tom, že VIE. Že je to jasné ako facka.

Do hory sa proste na boso nechodí a basta

Tak som to mala vštepené od malička.

…aj keď som niekedy premýšľala nad tým, ako je možné, že môj starý otec chodieval celé detstvo bosý?… kecal blbosti, alebo mal plechové nohy?

…veď na nohy patria ponožky a topánky a až tak sa vychádza z domu vonka, však? Dotýkať sa zeme treba cez filter – podrážku, ktorá ma chráni. Tak to je BEZPEČNÉ a tak to je NORMÁLNE.

A ešte som od malička “vedela” aj to, že ak mám zatvorené oči, nevidím = som stratená.

Ak nevidím okolie očami, neviem sa pohybovať v teréne, nedokážem existovať

To je jasné, že?

Oči sú pre nás život nevyhnutné. Najdôležitejší orgán potrebný na prežitie, však? Bez nich sme úplne v pr… no – stratení!

…aj keď som tiež často premýšľala ako je možné, že nevidomí ľudia sa vedia pohybovať aj bez očí a “vidia” nielen terén okolo seba, ale aj ľudí…. a dokonca vidia priamo do človeka, s ktorým sa rozprávajú.

“Vidia” jeho dušu, aj keď nemajú bledý šajn, ako ten človek v skutočnosti vyzerá – aký je vysoký, aké má vlasy, oči, celé telo.

A niektorí dokonca tvrdia, že im oči absolútne nechýbajú. Že takto, bez očí, dokážu vidieť oveľa lepšie.

Tak viete čo?

Je to tak.

• Starý otec nekecal (chodiť bosými nohami JE BEZPEČNÉ aj v hore),  a
• človek bez očí VIDÍ OVEĽA VIAC.

“Vidí” podstatu, vidí to, čo je schované “za zrakom”. Vidí takým zvláštnym “zázračným” spôsobom.

Všetko toto som pochopila za tú cca hodinku, kým som sa nechala viesť kamoškou Majkou so zaviazanými očami a bosými nohami po horskom chodníčku.

Za tú hodinku som dostala viac poznania ako za celé štúdium na vysokej škole. Za tú hodinku som pochopila oveľa, oveľa viac… lebo som to precítila cez vlastné telo a srdce, pri “vypnutej hlave”.

A zrazu prišiel AHA MOMENT, väčší ako mrakodrap. Paralela.

PODOBENSTVO s bežným životom

Presne takto je to úplne so všetkým:

V živote stačí, ak sa NECHÁM VIESŤ… BOHOM (vyššími silami), A DÔVERUJEM,  že ma vedie správnym smerom. Tou najlepšou cestičkou.

ON vie, kadiaľ mám kráčať. ON vidí. A vidí celý obraz, z nadhľadu… akoby celú krajinu okolo mňa.

Môjou úlohou je len:

1. UDRŽIAVAŤ SPRÁVNY SMER – akoby držať ten koniec špagátika, cez ktorý vnímam správny smer (= počúvať srdce, intuíciu, vnímať znamenia “zhora”),
2. PLNOU POZORNOSŤOU SA SÚSTREDIŤ NA CESTU po ktorej kráčam (na akoby tie kamienky, vetvičky, balvany, prekážky i mäkkú, príjemnú trávičku na ceste),
3. UŽÍVAŤ SI každý kúsok cestičky…aj ten hrboľatý (ani kamene nepichajú, ak sa rozhodnem, že je to tak… a naozaj ma nepichali),
4. VERIŤ SEBE, že to dokážem. Veriť, že mám všetko, čo je potrebné, na prekonanie tejto cesty (aj keď nemám topánky a koľkokrát si myslím…som presvedčená, že ich potrebujem).

Nič viac netreba. Je to tak geniálne jednoduché:

• Nechať sa s dôverou viesť,
• počúvať srdce,
• byť v prítomnosti,
• veriť vo vlastné sily a …

…užívať si to!

Užívať si aj tie kamienky a vetvičky, nielen mäkkú trávu na ceste.

NEpindať, NEšomrať, že je to nepohodlné v kamenistom úseku, NEkafrať pánu Bohu do remesla.

Áno – vedome si tvoriť vlastný život. Zhmotňovať, kvantovať, priťahovať, čo si prajem. To áno. Ale v súlade s Láskou, Bohom, vyšším plánom. V súlade s tou mojou cestou cez horu ?. Nie so vzdorom a “cez mŕtvoly”.

Prijať tú cestu. Nech je akákoľvek.

Lebo je to tá najlepšia cesta pre mňa. ON vie, kadiaľ mám ísť, aby bolo pre mňa dobre, najlepšie ako sa dá.

To je celé.

Na konci cesty je čistinka. S nádherným výhľadom na krajinu. Tam nám dá “vodca” dolu šatku z očí, lebo táto púť skončila.

A my sa môžeme pokochať výhľadom…konečne vidieť krajinu zvrchu. Z nadhľadu, ktorý nám bol celú cestu ukrytý. Lebo sme mali zaviazané oči…

“Sme tu”, povedala Majka. Zložila vodiacu šatku, odviazala mi šatku z očí a objala ma.

“Pozri na ten výhľad… ten máš za odmenu…”

…a ja som sadla do trávy, kochala sa výhľadom… a v hlave mi preskakovali kolieska… cvakalo mi… a padali slzy vďačnosti za túto lekciu. Také tie krištáľové slzy Lásky.

Bola som nekonečne šťastná. So srdcom plným lásky, pokory a vďačnosti. Nohám, Majke, nebesiam, sebe…

Telo nie je blbec. Telo vie. Nedovolí nohám, aby stúpili na nebezpečný predmet a poranili sa. Chodiť naboso JE bezpečné.

…aj srdce vie. Kadiaľ máme kráčať. A ukáže nám, ak ho počúvame. Srdce je ten “špagátik”, spojenie s Bohom.

Len hlava nevie, aj keď si myslí, že vie… lebo hlava = ego. A ego proste NEvie, aj keď vyskakuje meter 20 a kričí naďaleko “Ja som najmúdrejšie, ja viem”.

Nevie!

TELO VIE, SRDCE VIE, HLAVA NEVIE…

…mi takto pred rokom povedala pani TMA. Po roku mi to zase spod šatky na očiach pripomenula… pre istotu ?

Neveríte? Vyskúšajte!

Aj keď sa toto cvičenie (tento zážitok) javí ako bláznovstvo, dá vám za hodinku 8 semestrov vysokej školy Života.

Čo neprecítiš cez zmysly, to nevieš.

Telo nie je blbec. Telo vie. Aj to vaše…

S láskou

Miriam

V škole hrou pre dospelákov sa naučíte veci, ktoré vás v škole NEnaučili a potrebujete ich pre radostný život v láske a hojnosti. Cesta vedie tadiaľto

Čo o nej hovoria tí, čo už vyskúšali jej účinky?

Samé príjemnosti ?

“Ďakujem Ti veľmi pekne za vedenie, za to ako mi s citom pomáhaš odhaľovať, čo potrebujem poliečiť v sebe. Už som bola na tejto ceste, takto s vedením mi to ide ľahšie. Sama som sa strácala a veľakrát som nevedela spracovať to ťažké, čo som nachádzala a vzdala som to, v obave, že ma to bude príliš bolieť a nezvládnem to.”

Janka V.