Vedená kvantová meditácia PRIANIE

Práve som oslávila 25. narodeniny. :) Teda v skutočnosti 52....ale to je skoro to isté, že? A veľmi si prajem, nech z tej oslavy aj vy niečo máte, milí moji.

Tak viete čo? Zaplatím 25% ceny každému, kto si Prianie dopraje.

Vypadla som z hojdačky nad priepasťou

…a nebola to veru žiadna sranda…

Teraz si hovoríš: tak ti treba, keď stváraš blbosti!

Lenže – blbosti som nestvárala. Len sme sa nedohodli celkom presne na postupe s mojim PÁNOM STRACHOM. A silou mocou ma chcel chrániť. Veď vieš, že…

Strach má veľké oči

Ale po poriadku. Tu je celý príbeh… aj s happy endom a poučením.

Áno, dopadlo to happy endom 🙂 inak by som tieto písmenká už nepísala, že?

Boli sme na výlete v centre Bali a navštívili sme aj atrakciu hneď vedľa ryžových polí – hojdačky nad zrázom ….priepasťou… neviem ako to nazvať – proste nad prázdnym priestorom, kde pod hojdajúcim je prázdno.

Potom dlho dlho nič a niekde možno 100 metrov nižšie je džungľa.

Dlho sme obzerali, ako to funguje. A vyzeralo to veľmi bezpečne. Každý hojdajúci bol istený, o každú hojdačku sa starali 2-3 chlapci, ktorí klienta uviazali, skontrolovali, a hojdali. Párkrát sa zhúpol a bolo hotovo.

Videla som asi 5 žien rôzneho veku, aj “veľkosti tela”… v nohaviciach aj sukniach…a všetko v pohode. Vyzeralo, že si to užívali.

Dokonca aj dievčina, ktorá mala cca 100kg a bola v sukni – priviazaná len o istiaci pás, lebo úväz cez sukňu neobliekla.

Mala som na sebe dlhé šaty… a keď som videla, že to ide aj v šatách, rozhodla som sa, že to dám.

Že ten strach z výšok a rýchlosti môžem prekonať. Aspoň na chvíľu sa s ním skamarátiť. S mojim večným – Strachom z výšky a rýchlej jazdy.

Výška to bola poriadna – na opačnom bode, kam hojdačka vyletela. A rýchlosť tiež – o tú sa starali chlapci “hojdači”.

Strach mi kecal do hlavy

Nehrab sa tam…. to je len pre mladých a NEbojkov.

Načo tam chceš liezť? Po prvom zhúpnutí sa poserieš!

A môžeš aj spadnúť a ublížiť si….alebo aj zabiť sa.

Ale do prčíc!

Prestaň ma už strašiť! Ja viem, že máš veľké oči!

Ale keby sme sa dohodli, tak môžem posunúť hranicu mojej komfortnej zóny o malý krôčik ďalej. A práve teraz o to stojím. Chcem! Chcem prekonať tú nezmyselnú fóbiu.

…toto mi vírilo hlavou, kým som pozorovala, ako to tam funguje.

A rozhodla som sa,.

Idem do toho

Urobila som si “psychickú prípravu” = dohodla sa so Strachom, že

  • je to bezpečné,
  • je to len pár zhúpnutí,
  • chcem to vyskúšať,
  • zvládneme to spolu ako dvaja kamaráti.

Vedela som, že budem kričať, pretože mi v rovnakých prípadoch vždy začne fungovať píšťalka v hrdle 🙂

Inými slovami – strach ventilujem vedome cez krik vonka. Nedržím v sebe ten nápor a z plného hrdla ho posielam vonka. Stáva sa mi to pravidelne na tobogáne aj pri sánkovaní.

A som s tým v pohode.

Doteraz NEmám gule na jumping, ale postupnými krôčkami posúvam hranice tohto strachu. Už som zvládla sánky, aj tobogán.

Teraz mi prišlo, že hojdačka nad džungľou by mohla odpáliť ďalší kúsok Strachu z podvedomia.

Že už je čas. Že to dám!

To som ešte nevedela, že..

Strach je rýchlejší ako mozgová bunka

A tak som sa nechala priviazať, rozhojdať a

Letíííííííím!

Priznávam bez mučenia – NEužívala som si to, ako priateľka Flóra predo mnou, ktorá spokojne rozhadzovala rukami ako vták a usmievala sa pri tom.

Možno aj preto, že chlapci pri mojom prvom kriku ožili, akoby ich poliali živou vodou.

Kooonečne nejaká pri-posratá turistka.

Jupíííííí, tak ešte silnejšie! A ešte raz! Len krič! …. ešte silnejšie ťa pošleme na druhú stranu. 🙂

Evidentne sa tešili zo vzrúša, ktoré táto postaršia blonďavá “biela peňaženka” svojim strachom priniesla.

(Biela peňaženka je názov pre nás, bielych turistov na Bali… takto nás medzi sebou volajú miestni. Milé, že?)

Dostala som hojdania vrchovatou mierou a keby NEzakričím “STOP”, tak ma hojdajú doteraz.

Prežila som! Paráda! Potiaľto to bolo všetko podľa dohody s mojim pánom Strachom. Všetko OK.

Komfortná zóna posunutá. Hurá. Jupíííí.

A teraz ešte naopak – chrbtom

Už som nechcela.

Už pán Strach klepal na plece – Halóooo, toto sme si nedohodli. Už si sa hojdala 2x dlhšie ako bolo treba.

Už stačilo. Misia splnená.

A v tej chvíli sa Strach nafúkol do obrovských rozmerov. A ja som sa začala báť. Tak naozaj. Už Strach nebol kamoš, ale “nepriateľ”.

…. a NEuvedomila som si to.

Trochu sa eguško vytiahlo viac do výšky ako malo. Plus trochu hecovania od všetkých okolo a….

Nechala som sa nasadiť aj chrbtom k smeru jazdy. Tak, ako všetci predo mnou.

Jedno zhúpnutie…

….a vtom to prišlo:

Chlapci sa snažili rozhojdať ma ešte viac a dali do toho poriadnu silu.

Strach sa napajedil, urobil HU! a dal pokyn telu – ZABRZDIŤ!

Moje nohy z nepochopiteľných dôvodov zahrabali o zem, snažili sa zbrzdiť rozbehnutú hojdačku.

A zhodili ma z nej v plnej jazde dole

Nohy si robili čo chceli a hlava o tom NEvedela.

Fakt NE-VE-DE-LA.

Zostala som visieť v lufte nad priepasťou, držiac sa lán hojdačky ktorá sa pekelne rýchlo pohybovala… a nechápala som, prečo?

Inak povedané, že moje telo sa preplo do módu NEBEZPEČENSTVO a vládu nad telom prevzal pud sebazáchovy.

Bolo to len pár sekúnd. Všetko toto sa udialo neuveriteľne rýchlo – doslova “v mihu”.

Udržal ma našťastie záchrnanný pás

..a bezpečne dopravil do hojdačkového prístavu.

Na fotke vyzerám ako motýľ, že? Hojdačka mi urobila pomyslené krídla 🙂 .

V skutočnosti ma na svojich krídlach nieslo pár anjelov, ktorých mám stále za chrbtom…mrknite na to svetlo okolo mňa…. normálne to vidno voľným okom.

Ako ma tak niesli, asi si ťukali na čelo a hovorili si: s tebou sa, dievka moja, veru nenudíme… 🙂

Zatiaľ však všetkým prítomným stuhla krv v žilách…. a zamrzol úsmev na tvári.

Dopadlo to našťastie happy endom – istenie majú kvalitné, ja mám v nebi dobré známosti…

A chlapci sú skúsení a pohotoví.

Aj keď jeden z nich tak nešťastne zachytil hojdačku, že si vykĺbil prst.

Karma je potvora…. celkom možné, že kvôli tomu, ako sa škodoradostne vytešovali z môjho strachu.

Za minútku mu naskočil naspäť do jamky, pridal trošku ľadu a bol OK.

Za pár minút sme to všetci predýchali, upokojili sa a rozlúčili.

Ja som odchádzala posunutou komfortnou zónou ale aj pripomenutím, že:

Strach je veľký pán. Treba ho počúvať, vždy sa dohodnúť a dohody dodržiavať.

Ak hovorí: Už stačilo! Tak to znamená “STAČILO”.

Inak sa mozog prepne na automat a telo riadi podvedomie – pud sebazáchovy, či iné nevedomé vzorce.

Vtedy človek nemá vedomú vládu nad svojim telom a mozgové bunky sa čudujú, čože sa to vtedy dialo, keď si mrknú celú akciu zo záznamu.

Tiež mi chvíľu trvalo, kým som tento zážitok spracovala.

Triasla ako osika ešte nejakú hodinku…. a stále prehrávala v hlave dookola, kde sa stala chyba… a prečo? …  kým som pochopila, aký mechanizmus zafungoval, a čo mi týmto chceli moji anjeli strážni povedať.

V ušiach mi doteraz znejú vety od mojich jemnohmotných kamošov, čo mi húdli do hlavy v aute cestou domov:

Môžeš posúvať hranice a prekračovať komfortné zóny.

Môžeš skúšať nové veci – rozšíri to tvoje obzory a to je fajn.

Rob to však vždy s LÁSKOU k sebe a POKOROU!

Počúvaj seba, seba, seba! Svoj vnútorný hlas. On najlepšie vie, kedy áno a kedy už nie.

S láskou

Miriam

V škole hrou pre dospelákov sa naučíte veci, ktoré vás v škole NEnaučili a potrebujete ich pre radostný život v láske a hojnosti. Cesta vedie tadiaľto

Čo o nej hovoria tí, čo už vyskúšali jej účinky?

Samé príjemnosti 🙂

“Ďakujem Ti veľmi pekne za vedenie, za to ako mi s citom pomáhaš odhaľovať, čo potrebujem poliečiť v sebe. Už som bola na tejto ceste, takto s vedením mi to ide ľahšie. Sama som sa strácala a veľakrát som nevedela spracovať to ťažké, čo som nachádzala a vzdala som to, v obave, že ma to bude príliš bolieť a nezvládnem to.”

Janka V.

Miriam Štolfová
Autorka a "riaditeľka" Školy hrou pre dospelákov. Blogerka, youtuberka, lektorka osobného rozvoja.

Učí ľudí veci, ktoré sa v škole NEnaučili a sú potrebné k šťastnému životu v láske, mieri a hojnosti. Viac o Miriam tu: miriamstolfova.sk.

Ako si na tom s intuíciou?

Komentáre